Zväz automobilového priemyslu SR v rámci komunikácie s vládou SR dlhodobo upozorňuje na neustále zvyšovanie nákladov zamestnávateľov, ktoré už nie je kryté zvyšovaním produktivity práce, čo zhoršuje pozície Slovenska pri rozhodovaní investorov o umiestňovaní nových projektov.

Pri komunikácii s vládou vyzdvihujú záujem o to, aby zamestnanci viac profitovali na pozitívnom vývoji ekonomiky v uplynulom období no zároveň žiadajú, aby sa tak dialo bez enormného zaťaženia zamestnávateľov. Požadovali napríklad, aby bolo možné „rekreačné poukazy“ hradiť so sociálneho fondu, ktorý sú zamestnávatelia povinní tvoriť, resp. aby tieto benefity neboli zaťažené daňami a odvodmi ako na strane zamestnancov, tak na strane zamestnávateľov. Túto požiadavku vláda nebola schopná akceptovať.

Dňa 30. 7. 2019 bol do NR SR predložený návrh skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 311/2001 z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ktorý navrhuje zrušiť jednu z doterajších „podmienok“ uplatnenia inštitútu „rekreačných poukazov“, a to minimálny počet zamestnancov. To značí, že povinnosť poskytnúť príspevok na rekreáciu zamestnancov sa bude vzťahovať na všetkých zamestnávateľov, bez ohľadu na počet zamestnancov.

ZAP považuje predmetný návrh za likvidačný predovšetkým pre skupinu malých firiem, ktorých sa dotýka. Je to krok namierený proti základnej úlohe vlády v tomto období, keď sa stále hlasnejšie hovorí o možnosti ochladzovania významných ekonomík, a to vytváranie prostredia smerujúceho k udržaniu zamestnanosti. Je nepochopiteľné, že vládny poslanci prichádzajú s takýmto návrhom práve v tomto období. Nie je jasné, prečo vládna väčšina využíva svojich poslancov na to, aby presadili podstatné zmeny Zákonníka práce, ovplyvňujúce významnú časť podnikateľov, pričom sa skrýva za ústavou garantovaným právom poslanca.

Zväz automobilového priemyslu SR je toho názoru, že návrhom takéhoto charakteru by mali predchádzať dopadové štúdie, mala by ich predkladať vláda a mali by prejsť širokou celospoločenskou diskusiou so zapojením všetkých sociálnych partnerov, teda štandardným legislatívnym procesom tak, ako bolo dohodnuté v rámci našich rokovaní s vládou.

Je potrebné ukončiť obdobie tvorby sociálnej politiky, ktorú zaplatí niekto iný. Takéto počínanie nakoniec bude viesť k úplne opačným efektom – nie zvyšovanie životnej úrovne zamestnancov, ale znižovanie zamestnanosti a zvyšovanie nákladov štátu na podpory v nezamestnanosti.